Ako som sa stal misijným dobrovoľníkom.

Ako som sa stal misijným dobrovoľníkom.

Začalo to dávno, keď som ešte chodil asi na základnú školu. Raz som počul, že sv. Otec Ján Pavol II. sa každý deň modlí za inú krajinu, tak som si povedal, prečo nie aj ja, ale že nie každý deň za inú, ale že ja budem mať len jednu, nuž ale ako si vybrať tú správnu. Zobral som noviny – tam sa píše o všeličom a našiel som tam, že Slovensko hralo futbal proti Azerbajdžanu – tak a už som mal problém vyriešený. Zobral som mapu – pozrel sa kde to vlastne ten Azerbajdžan leží a usilovne som sa začal modliť, no lenže ako to býva – dlho som nevydržal, ale zato odvtedy je Azerbajdžan "môj".

Túžba po misiách bola vo mne, a preto som hľadal jestvujúce možnosti, jednou z nich bolo misijné dobrovoľníctvo u Saleziánov – o tom som sa dozvedel z viacerých zdrojov, ale hlavne cez Peťa Barinu – saleziána s ktorým som sa poznal od základnej školy, ale nebol som s ním často, nakoľko ja som býval v Banskej Štiavnici a on bol vo Zvolene, a potom v Bratislave.

V roku Pána 2004 som išiel na misijné stretko do Žiliny s tým, že v rámci dovolenky pôjdem na také dva týždne až mesiac na misie na Ukrajinu – viac by mi asi nedali, nakoľko som vtedy pracoval v Tatra banke.

Prišlo ďalšie a ďalšie stretko a mňa veľmi oslovil Jozef Tóth – misionár v Mongolsku – jeho rozprávanie bolo také presiaknuté opravdivou vierou, rozprával z úprimného srdca ako to tam beží, akí sú ľudia a ja som z neho cítil opravdivú misionársku charizmu – a to bol hlavný dôvod rozmýšľania nad tým, že by som išiel na misie aj na dlhšie – to už nebolo až také jednoduché, lebo tam už boli problémy s prácou a s tým ako sa vysporiadam s jazykom (ja som taký jazykový antitalent ;-) ). No, ale myšlienka vŕtala a vŕtala a Boh pracoval, aby ma získal a podarilo sa mu to. Keď som sa už tak viac-menej rozhodol, že to s Bohom na 1 rok skúsim, tak sa vynorila otázka, ale kam ísť – možnosti sa hneď zúžili, keď som tam hodil moje „jazykové schopnosti“ – zostávala mi len krajina kde sa hovorí po rusky – tam sa dá aj po slovensky dohovoriť (ak sa pridajú ruky aj nohy) – no a zostali mi dve možnosti – Sibír alebo Azerbajdžan – tam je síce azerbajdžanština, ale na misii sa rozpráva po rusky. Pravdu povedať – najprv prevládala Sibír, veď čo by som v Azerbajdžane robil, no potom to bolo tak pol na pol a nakoniec to skončilo pri Azerbajdžane. Prečo práve Azerbajdžan – doteraz neviem, jednoducho mi to Boh vložil do srdca – že ma chce mať práve tu.