Bežný deň v Baku
Bežný deň
Dnes je sobota 9.7. roku Pána 2005. Ráno som vstal ako obyčajne a spravil som si bežné veci umyl sa, pomodlil... a dnes som si pridal aj hodinku ruštiny nakoľko som si to z časového hľadiska mohol dovoliť.
Po týchto bežných veciach som išiel do farnosti. Takže najprv som prešiel zo nejakých 800 metrov k metru. Pri vchádzaní do metra som sa ako vždy tváril suverénne. To z toho hľadiska, že tu cudzincou často kontrolujú. Takže ja už mám zaužívaný spôsob. Idem priamo, neobzerám sa, vyberám si žetón keď prechádzam vedľa policajtov (je ich tu veľmi veľa)... Musím povedať, že to asi zaberá, lebo ma zatiaľ nekontrolovali, aj keď to zakaždým čakám. Odviezol som sa metrom (aj s prestupovaním) a išiel som opäť takých 800 metrov peši.
Raňajkoval som v cirkvi tam kde je kaplnka s domom a bývajú tam Saleziáni ;-). Nasledoval blok prác. Dnes to bolo malovanie mreže. Išlo to dosť zle, lebo som to musel natierať aj od zadu a tam bolo okno ktoré sa nedalo otvoriť. Našťastie sa mi to ako tak podarilo. Pomedzi som mal hodinu ruštiny (výnimočne 1,5 hod.). Obed bol o 13:30.
Dnes sa do kaplnky vsádzala vytráž. Takže bolo veselo. Veľa ľudí a frmol. Vytráž sa spravila len na okno, lebo na dvere ešte nie je hotová, ale vyzerá to nádherne. No a to keby ste vedeli v akých podmienkach sa to robilo. Miestnosť maličká, všetko mali porozkladané všelikde pod nohami. Jednoducho sa čudujem, že sa v tom vôbec vyznali.
Zaujímavé je aj to, že ja som tam behal v šortkách a to tu nie je zvyklé. Presnejšie povedané na verejnosti to chlapi nenosia. Bolo vidieť, že jeden chalan, ktorí tam tiež robil, bol z toho tak trošku mimo. Tak sa na mňa pozrel a asi si niečo pomyslel. Nuž takto tu pohoršujem ľudí.
Keď sme hrali kalčeto, tak cez plot sa jeden chalan spýtal, či môže prísť. Takže sme maly návštevu dvoch chalanov (prišiel aj s kamošom). Boli vcelku v pohode, ale veľmi som si s nimi nepokecal, lebo po rusky veľa nevedeli a ja tiež toho veľa neviem.
O piatej prišli dievčatá z chaty. Všetko ožilo. Hneď spustili spev a všetko sa ozývalo. Ja s chalanmi som mal dohodnutú prechádzku po meste. Dievčatá sme nechali spievať a my sme išli pozrieť ako toto mesto vlastne vyzerá (len ja, chalani to poznajú). Nechcite vedieť kde sme boli, lebo to neviem. Išli sme metrom na Baku Sovieti a z tadiaľ peši k televíznym vežiam. Prechádzali sme pri brehu ktorý sa pred pár rokmi zosunul a zbúral všetko čo mal v ceste. Teraz tam namiesto domov sú vysadené stromčeky. Videli sme uja Lenina. Pozostatok zo Sovieckeho Sajuzu. Schovával sa vo vybrakovanej budove predpokladám, že to bola bývalá luxusná reštaurácia. Naša cesta viedla aj po pustatine, kde bolo veľa smetí, čo je tu bežné. Keď sme znovu išli do mesta, tak tam som si všimol tú chudobu. Chajda ako u cigánov. Videl som ako jedna žena prala vonku ako naše prastaré mamy. Nemajú to nič moc. Je zaujímavé, že som tu len tri týždne a takéto veci mi už viac-menej zovšedneli, lebo chudobné chatrče máme aj pod oknami. Keď sme prišli do mesta, tak prvé čo sme hladali bol obchod. Boli sme dehydrovaný. Takže voda, ktorú sme si kúpili nám veľmi pomohla. Cestou sa mi prihodila ja také príhoda. Keď sme si kúpili vodu a sme ju aj vypili, tak chalan zahodil vlašku. Ja som mu povedal, že to čo malo byť. A on aj s druhými sa na mňa pozreli, že čo vlastne chcem. Nemajú tu vôbec cit pre poriadok.
Naspäť sme išli autobusom (to by bolo tiež čo písať ako tu funguje MHD). V cirkvi sme stiahli fotečky do počítača, ja som sa najedol a išli sme domov.
No a teraz ma napadla ešte jedna vec. Keď sme išli autobusom, tak oproti nám sa rútilo auto. Zasvietilo svetlami, spomalilo a len len sme sa vyhli. Chalani si to ani nevšimli. To bola len pikoška, ale bežná dobrava tu funguje asi tak. Kto je silnejší vyhráva. Jazdné pruhy sú nakreslené pre srandu králikov a to hovorím aj o plnej čiare. Predbiehanie cez plnú čiaru, to je úplne normálne. Keď náhodou sa vám stane, že ide auto oproti, tak sú dve možnosti: Buď idete v protismere, alebo je tam jednosmerka a auto sa tam aj tak trieska bežná vec. Červená farba sa dodržiava, ak idú autá z iných smerov. Chodci tu na prechodoch nemajú zeleného a červeného panáčika. Chodia podľa uváženia. Nie je tu vôbec výnimočné, že sa chodec prechádza po vozovke a kľučkuje medzi autami. Najlepšie sú babky. Tie sa rozbehnú kde sa im chce a vôbec ich netrápi, že tam auto musí spomaliť, alebo zastaviť. Najlepšie je že šoféri sú flegmoši. Zastavil som, tak čo. Išiel som na červenú, nevadí. Som v protismere, tak nech sa uhnú. Ale trúbenie si neodpustia, tu sa trúbi akoby by boli šialení. A veď nech si trúbi, ja si zatrúbim tiež a natlačíme sa aj traja do dvoch jazdných pruhov. Táto doprava je tu úplne šialená, ale búračiek tu veľa nie je. Ktovie prečo. No, vráťme sa k téme.
Na byt som prišiel tak niečo po 9:00 a začal som písať tento článok. Písal som písal a prišla k nám návšteva. Chlapík ktorý má na starosti aj elektriku. Peter mu volal, že ten výmer, ktorý som vybral z dverí je zlý. Tak sme sedeli a rozprávali sa a teraz je už 23:30. Takže návšteva bola vcelku dlhá a dnešný deň je u konca.
Tak asi tak si žijem v Azerbajdžane.
Treba si ešte uvedomiť, že mnoho vecí som nenapísal, takže ak chcete presnejšie vedieť aký si tu žijem život, tak potom: Prihláste sa za misijného dobrovoľníka a zažite to na vlastnej koži. Príprava je ročná a začína v auguste.
Andrej Foltán, misijný dobrovoľník, 9.7.2005, Baku, Azerbajdžan