Let do Baku

Let do Baku

Je pondelok 20.6. roku Pána 2005 – nič mimoriadne – deň ako každý iný. Ale nie pre mňa. Ja v tento deň odlietam do Baku hlavného mesta Azerbajdžanu, aby som tam pobudol jeden rok ako misijný dobrovoľník. Od rána (a aj predtým) vo mne boli zmiešané pocity. Na jednej strane som sa tešil. Na druhej strane som sa bál. Aký bude let, veď som ešte v živote neletel. Ako budem tam prijatý. Ako sa dorozumiem (moje jazykové schopnosti sú mizerné). A kopec iných vecí a myšlienok mi vírilo hlavou.

Už od skorého rána som mal čo robiť. Prvou a nie najľahšou úlohou bolo zbaliť si veci, ktoré som si večer vybral s ruksaku. Nebola to najľahšia robota, ale podarilo sa to. S veľkým ruksakom (na to, že som bol pobalený na celý rok, tak veľmi malým) som sa trieskal slávnou bratislavskou MHD. Na Miletičke som si s veľkou radosťou zložil svoj batoh. To bola prvá ranná etapa. Nasledovala ďalšia - papierovačky. Musel som podpísať nejaké tie veci ohľadom dobrovoľníctva a to u notára. Našťastie to išlo rýchlo. Po týchto záležitostiach som mal „voľno“. To znamenalo, ísť sa odfotiť (fotky sa mi veľmi zišli), ísť do práce a zistiť nejaké tie záležitosti ohľadom ukončenia pracovného pomeru. Tam ma najviac trápil výstupný list, zápočet rokov a doklad o príjme, nakoľko som pracovný pomer končil až ku koncu mesiaca. Ešte som chcel zameniť nejaké tie korunky a pravdaže aj obed stihnúť.

Bolo veľmi milé, že keď ma tam zbadala jedna pravidelná klientka, tak sa so mnou veľmi milo rozlúčila. Potešilo ma to veľmi, asi nevie ani ako.

Po obede som stíhal ísť ešte na net, tam som sa neúspešne pokúšal spojazdniť svoju stránku. Najväčší problém bol, že jedna disketa mi zlyhala a nešli mi správne odkazy.

Takto sklamaný z nespravenia stránky som sa vracal na Miletičku. Z nej som už o cca 16:00 odchádzal na Trnavský mýto, kde mi stojí 61 – spoj na letisko. Cestou sme „brali“ ľudí, ktorí ma išli „odkopnúť“ na letisko.

Na letisku to bolo veľmi milé. Odchádzal som sám, ale mal som veľký doprovod priateľou. Tí mi spravili ovácie, aké tam naposledy zažil pápež. Na letisku som splnil aj svoj „sľub“: Autogrami až na letisku. Takže tí šťastlivejší odchádzali s mojím podpisom. Som zvedavý koľko dní si neumývali ruky ;-) . S tými podpismi to nebolo až tak jednoduché, lebo aj druhí dávali podpisy. Komu asi??? Takže keď som išiel cez letiskovú colnicu, tak sa ma colníčka spýtala: To chcete ísť takto??? (To som musel vizerať.)

Let lietadlom bol zaujímavý. Prvé pocity boli: Zlietneme, nezlietneme, padneme, nepadneme. Bolo to zaujímavé ako kus železa sa rozbehne a vzlietne. Keď si tak človek predstavil, tak a teraz motory prestanú ísť – straším nebojte sa. Ja som sa kochal krásou prírody. Tým aké je to nádherné sa pozrieť na svet z nadhľadu. Pozeral som na obláčiky, ktoré už neboli nado mnou, ale podo mnou. Jednoducho som si užíval tú krásu.

V Prahe som bol za takú hodinku. (Letel som cez Prahu, ako keby som nemohol ísť priamo ;-) .) Tam som sa stretol s Don Čaplom, s ktorým som ďalej letel do Baku. Let bol až o cca 22:00 (meškal takú polhodinku). Tento let už bol o niečom inom. Veľké lietadlo predsa menej kolíše. No ale to podstatné je, že sme odlietali už za tmy. Takže sa mi ukázal úplne iný pohľad na ten istý svet. Videl som svetlá, ktoré sa stávali svetielkami. Videl som mestá, ktoré boli len zhlukom maličkých svetielok. Bolo to pekné pozrieť sa ako sa „zmenil“ svet. Vidieť, že jediné malé svetielko dáva žiaru na veľmi veľkú vzdialenosť.

V Baku som bol okolo 5:00 miestneho času (3 hodiny je časový posun). Tam som si vybavil víza a hurá hlásať RADOSTNÚ ZVESŤ.

Andrej Foltán, misijný dobrovoľník, 8.7.2005, Baku, Azerbajdžan