List pre teba
Drahí bratia a sestry v Kristovi,
chcem sa s vami podeliť s milosťou Božou, ktorú mi udelil Boh. Tou milosťou je, že som sa mohol stať misijným dobrovoľníkom v Azerbajdžane.
Dva ďalšie mesiace z môjho života prešli a ja rekapitulujem. Prišiel som do Azerbajdžanu, aby som pomáhal a vydával svedectvo o živom Bohu, ktorý nás má rád až natoľko, že za nás umrel na kríži.
V čom spočívala moja pomoc??? Môžem povedať, že je to asistencia, ktorá spočíva v práci s deťmi a mladými, konkrétne: pomáhať im v rôznych situáciách, usmerňovať ich na ceste života, pomôcť pri príprave programu a samozrejme vydávať svedectvo slovom, skutkom, modlitbou a hlavne životom. Možno sa niekomu zdá: „Veď to nič nie je, to môžeš robiť aj doma!“ A má z časti pravdu. Nie je to nič ťažké, môžem to robiť aj doma, ale doma majú ľudia predsa len väčšiu šancu spoznať pravého Boha a okrem toho: „Doma ste predsa vy a je to teraz vaša úloha ohlasovať Krista“.
Tak, teraz sme si priblížili, čo som robil. No, ale mi chceme vedieť aj aké sú úspechy. Tak poďme k úspechom. Mohli by sme nazvať úspechmi zorganizované tábory (tábor PAD, dievčenský, chlapčenský, mládežnícky, dôchodcovský, prímestský), výlety a iné akcie. No, ja to za úspech nepokladám. Po prvé preto, lebo som sa k tomu pričinil len veľmi nepatrne a po druhé preto, lebo toto všetko sú len prostriedky k tomu podstatnému. A to podstatné je ohlasovanie Ježiša ako Božieho syna, ktorý nás vykúpil a zachránil. Môžem čestne prehlásiť, že toto som robil, aj keď žiaľ nepatrným spôsobom. No verím, že tento môj príspevok Boh premení na veľké požehnanie pre všetkých ľudí. Verím, že obrátenie je dar a ja ho len prinášam a ponúkam. Prosím vás, modlite sa za mňa, aby som bol naozaj svedectvom Kristovej Lásky.
Aké sú moje plány do budúcna? Môžem povedať, že chcem ohlasovať Krista slovom, ale hlavne svojím životom. Chcem všetkým priblížiť Boha takého aký Je. Chcem každému zvestovať Milosrdenstvo Božie, vďaka ktorému má každý možnosť byť zachránený. Toto všetko chcem dosiahnuť prostredníctvom práce s mládežou a zaujímaním sa o ich problémy. Asi viacerých z vás zaujíma, aké boli prvé dojmy z Azerbajdžanu. Pre Slováka ako ja, ktorý bol celý život na Slovensku, je to trošku kultúrny šok. Hádam najväčší problém, ktorý som ja pociťoval je tunajšia doprava. Šoféri používajú špeciálne predpisy, takže to znamená, keď sa tam dá zmestiť, tak sa zmestím, keď sa dá ísť na červenú, tak prečo by som čakal. Prechodov pre chodcov nie je veľa, a na tých čo sú, mnohokrát nie sú semafóri. V praxi to znamená: Máte cestu so šiestimi jazdnými pruhmi (tri z každej strany), ktorá sa križuje s ďalšou takou cestou. Vy máte prejsť cez túto cestu. Prechod je, ale semafór pre chodcou nie. Bežný azerbajdžanec sa pustí prejsť cez cestu, keď si myslí, že sa mu to podarí a my ostatní počkáme, kým autá zastanú, to znamená, že majú červenú a my sa pohneme. Problém však nie je vyriešený, lebo je tu ešte druhá časť cesty, cez ktorú idú autá, ktoré odbočujú. Tam pravdaže sa už musíme vynájsť ako uznáme za vhodné. O tejto doprave by sa dali písať romány na pokračovanie. Napr. minule som išiel maršutkou (malý autobus) a oproti nám sa zrazu ocitlo auto. Šofér pribrzdil, ale ani necekol, veď tu je normálne, keď sa ide po opačnej strane, alebo nie je problém stretnúť v jednosmerke auto, ktoré to ženie opačne. Vravím, o tom by sa dali písať romány.
Bežný azerbajdžanec si dá záležať na svojom oblečení. Chodia väčšinou v tesilových nohaviciach, v košeli a v elegantných topánkach. Ženy chodia zväčša v šatách. Treba však podotknúť, že aj tu už začína prenikať kultúra zo západu, takže hlavne mladí chodia oblečení podľa najnovšej módy. Čo je zaujímavé – chlapi tu nenosia krátke nohavice. Za celé dva mesiace som ešte nevidel azerbajdžanca, ktorý by bol v meste s krátkymi nohavicami. A to tu bolo aj 40 stupňov. Je to trochu pre mňa záhada, lebo bežne sa kúpu v plavkách ako u nás. Ako sa vraví, iný kraj, iný mrav.
Čo ma očarilo v kladnom zmysle je, že je tu úplne normálne, keď v autobuse alebo v metre sa chlapec postaví a pustí si sadnúť ženu. Dokonca i dievča. A čo je pre nás úplne nezvyčajné, tak je to, že sa tu postavý aj chlap v stredných rokoch a nechá sadnúť dievča. Tak v tomto si od nich môžme zobrať príklad.
Prosím vás o modlitby, aby som bol pravým ohlasovateľom radostnej zvesti. Posielam vám požehnanie a veľa Božích milostí.
Ostáva s vami váš brat v Kristu
Andrej Foltán, misijný dobrovoľník, Baku Azerbajdžan, 29. 8. roku Pána 2005