Cesta do Gruzínska
Cesta do Gruzínska
Tak tentoraz sa chcem s vami podeliť zo zážitkami z výletu do Gruzínska.
V pondelok (6.2.2006) večer o 19:45 som ja s Don Čaplom sedel vo vlaku a vytešoval som sa z cesty ktorá ma čakala. Cestovali sme v noci, takže väčšinu cesty sme spali. Našťastie ja mám dobrý spánok, tak mi neprekážalo, že sme mali minimálne 30 stupňov v kupé, ani to, že sme išli veľmi pomaly a nadhadzovalo to ako v kočiari. Niekedy sme mali až pocit, že nás to vyhodí z koľajníc, ale to sa našťastie nestalo. Ráno niečo po siedmej sme prišli na colnicu. Tam nás vybavolali za nejakú hodinku. Po úspešnom absolvovaní zaujímavých procedúť sme sa opäť pohli. Po nedlhej ceste sme zastavili na gruzínskej colnici. Tam to bolo niečo podobné. Ako bonus sme mali, že sme vypĺňali tlačivo, kde bolo všetko po gruzínsky (majú svoje písmená), takže sme absolutne ničemu nerozumeli. No s pomocou colníka sme tam napísali, že namáme nič na preclenie... Tieto procedúry sa skončili tiež tak približne za hodinku, no vlak stál a stál a stál. Vôbec sa mu nechcelo ísť ďalej. Ľudí pomaly ubúdalo, až sa správa dostala až k nám, že colníci vlak pustia, keď sa im zachce, takže mnohí si zaplatili taxi a išli do Tbilisi, ktoré je len zo 60 km od hraníc. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nás držali colníci naschváľ, aby si zarobili známi. Oni to tak robia pravidelne. My sme sa však nedali obrať o 30 dolárov (taxi je tam veľmi lacné) a tak sme si počkali celkove tri hodiny, kým pustili vlak. No to už bolo okolo 12:00. O 13:00 sme boli šťastne v Tbilisi, takže sme od plánovaného príjazdu meškali len 2,5 hodiny. Hneď sme si kúpili lístok na cestu späť, ktorý však stál dvakrát toľko ako cesta do Gruzínska. Nuž čo narobíš????
Gruzínsko – hurá. Poďme si pozrieť čo tam je. Na začiatok sme hľadali reštauráciu, kde by sme zahnali náš hlad. Hladali sme a keď sme prešli zo nejakých 50 lekární, tak sme aj našli. Tam na jednej ulici majú viacej lekární ako v našom okrese.
V reštaurácii sme si dali borš, chačapuri a šašlík- mňam. Hlavne to chačapuri mi veľmi chutilo. (Je to pečivo a v strede syr). Nasledovala exurzia po meste. Celkove sa mi mesto veľmi páčilo – je tak pekne vsadené do údolia a obkolesujú ho nádherné vrchy. Veľmi pekné starobylé uličky a veľkolepá rieka ktorá sa doslovne vrezala do mesta. Je v takom „kaňone“. No, veľmi pekné. Na architektúre mesta bolo vidno, že už je viacej európske, ale má svoje východné prvky. Veľmi dobrá je tam aj náboženská tolerantnosť, ktorá sa zjavne ukázala na jednej ulici v ktorej sa nachádza rímsko-katolícky kostol, pravoslávny, arménsky, gruzínsko-pravoslávny, synagóga a aj mešita.
O 18:00 sme už a gruzínskymi bohoslovcami cestovali do seminára, ktorý je vzdialený cca 15 km od mesta. V okolí seminára je nádherná príroda, ale skoro žiadny ľudia. Aspoň im nič neprekáža v učení J. V seminári sme spali a bolo tam aj stretnutie biskupov a ordinára zo Zakaukazkej oblasti. Kôli tomu sme cestovali.
V stredu a štvrtok mali pracovné sedenia a ja som mal osobitný program. V stredu som bol v meste a navštívil som sestry Matky Terezy. V štvrtok som nemal možnosť sa dopraviť do mesta, a preto som si spravil duchovnú obnovu. Večer sme už cestovali vláčikom domov. Vo vlaku boli aj futbalisti Azerbajdžanu, a vedľa nás v kupé bol ich tréner, ktorý rozprával len a len o futbale. (Ktovie prečo J ). Cesta späť bola už rýchlejšia, lebo na gruzínskej hranici nás zdržali len 1,5 hod. a na azerbajdžanskej len hodinu. Cestoval v našom vozni aj jeden Arménec a veruže s ním dobre zametali (kto nevie, tak Azerbajdžan s Arménskom má stále vojnu). Nás vybavili rýchlo a v pohode, ale jemu do dokumentov pozerali pol hodinu a všeličo možné a aj nemožné sa ho vypytovali.
Tak to sú tak veľmi bystro a v skratke vyjadrené moje pocity z cesty do Gruzínska.
Prajem vám všetkým príjemný deň s jasným vedomím - kde je váš cieľ života
Andrej Foltán, misijný dobrovoľník, Baku Azerbajdžan, 13.2.2006