Cesta z chaty

Cesta z chaty

Je 31. júl roku Pána 2005. Skončil sa mládežnícky tábor a my ideme zo kilometer peši na autobusovú zastávku. Tam sa úspešne dostaneme o 18:25 a s pokojom čakáme na veľký autobus. Maršutky (autobus tak pre 15 ludí) nechávame prechádzať, lebo chceme ísť všetci 12 spolu a v maršutke je tam max. 5 miest voľných. Lenže autobus nechodí a nechodí a nám sa už nechce čakať. Neďaleko je vlaková stanica, tak poniektorých napadlo, že by sme mohli ísť vlakom. Nie zlý nápad. Martin tam mal síce také poznámky, že sa mu pozdáva, že vlak chodí trikrát do dňa. Nuž ale to každý igroroval. Veď čo. Samir povedal, že na stanicu je to 5 min. a vlak chodí každých 15 minút. Tak sme sa predca o 19:10 rozhodli ísť vlakom. Išli sme, išli a vlaková stanica nebola za tým domom, za ktorým sa nazdával. Išli sme, išli a vlaková stanica opäť nikde. Tak sme si spravili fotky na ceste. Ešte šťastie, že nás tie autá nenabrali. No, a viete čo bolo ďalej???? Išli sme, išli. A okrem toho nám len tak zastalo auto. Naskočili sme na korb a viezli sa. Tak to nikto nečakal. Na stanici sme sa dozvedeli, že vlak pôjde, ale až o 2 hodiny. (To bolo tých 15 minút???). Rozmýšlali sme, tak čo ďalej a najschodnejším riešením bolo postupne ísť maršutkami, ale tam ich už chodilo ešte menej. Tak sme sa dohadovali a čakali a už ani maršutky nechceli chodiť. V tom tu na prekvapenie všetkých išlo naspäť auto ktoré nás viezlo. Tak ho chalani stopli a odviezol nás naspäť s kadiaľ sme odchádzali. Ako sme zoskakovali z auta, tak sme uvideli autobus, ale opačným smerom na ostrov Artëm to však sme už chceli ísť tam a hneď naspäť. Dôležité bolo, že sme v autobuse. Tak sme sa odviezli úplne opačným smerom. Na Artëme sme vystúpili a nasadli do skoro prázdnej maršutky, takže každý sedel a išli sme šťastlivo konečne správnym smerom do mesta Baku. Do farnosti sme prišli o 22:00. Cesta nám trvala „len“ 3,5 hodiny a bežne to trvá tak zo 1,5 hodiny.

Pravdu povediac, veľmi sa mi to páčilo. Bolo to netradičné cestovanie, ale plné radosti z náhlych a veľmi zaujímavých rozhodnutí.

Andrej Foltán, 1.8. roku Pána 2005, Baku, Azerbajdžan