Nasa cesta do Mongolska

Nasa cesta do Mongolska
 

Vdaka ruskym a aldanskym zakonom sme muesli po 9 mesiasoch (a to sme mali stastie, ze nie skor) vycestovat za hranice vsednych dni . Mongolsko sa stala cielovou krajinou, nie ze by Cina nebola blizsie a rusko/cinsky hranicny vztah je ako nas s Ceskom, ale tam mi Slovaci nedostaneme viza a povolenie na vstup. Aj do Mongolska to ide podstate “po znamosti”.
A tak v piatok 31. marca 2006 vecer o 21.05 miestneho a 15.05 moskovskeho casu sme nasadli na vlacik, ktory smerom na zapad po dalnovastocnej magistrale nas viedol v ustrety buducnosti. V sobotu rano priblizne o 04.00 sme boli v Neriungri, nasom najblizsom farskom susedovi. Kedze dalsi vlak siel az okolo pol 10, boli sme pozvany na navstevu a caj s ranajkami a posilou tela sv. omsu k otcovi Martinovi, po prijemnom posedeni v utulnej kuchyni, sme sa taxikom odviezli na stanicu a pokracovali v nasej ceste napriec Dalekym vychodom.
Takmer tri dni vo vlaku boli pred nami, nas ciel: Irkutsk, mesto na brehu Bajkalskeho jazera.
Mali sme stastie na spolucestujucich, prijemny manzelsky par, ktori nam s trpezlivostou objasnoval zakutia cesty ruskym vlakom. Asi po dni cesty a po prvej precitanej knihe, nastal chvila posunut si hodinky o hodinu do zadu, boli sme o casove pasmo blizsie k domu ( rozdiel bol uz iba 7 hodin a od Neriungri sa objavil signal mobilneho telefonu,takze nova moznost komunikovat s domovom a svetom) Tak ako sme plynulo prechadzali krajino, obraz za oknom sa pomalicky menil. Z nasich zasnezenych hors a kolorit menil, snehu i hor ubudalo a stale viac sa vyhlad z vlaku podobal jari. Este sme kdesi v nocnej dialke uzreli Bajkal a uz nam nove rano prinieslo poslednu stanicu na tejto casti nasej cesty po bajkalsko/amurskej magistrale. 
Podla instrukcii sme sa dostali ku kostolu a biskupskemu sidlu, kde sme pockali na sestricky (Sluzobnice Ducha Svateho), ktore sa o nas starali pocas naseho pobytu v meste. So sestrou Agatou sme hned zasli na Mongolske velvyslanectvo podali ziadost o viza. A uz jedinou nasou tuzbou zostalo po troch dnoch vo vlaku poriadne sa okupat. Na druhy den sme si naplanovali prehliadku mesta, nakup listkov na vlak do Ulan ude a v stredu pred odchodom na vlak nas cakal Bajkal. Cakal, no nedockal sa. Rano sme nestihli marsrutku a nasledne sme zmeskali autobus do Listvianky a ist neskorsou marsrutkou pre nas nemali vyznam, kedze bolo nejasne kedy by sme sa vratili a nam vecer o 8 odchadzal vlak, ktory sme potrebovali stihnut, rozhodli sme sa navstevu Bajkalu ozeliet a pozriet si ho len z okna vlaku, kedze zeleznica sa tiahne vedla neho.
Rozlucili sme sa s Irkutskom, hoci sme nevideli ne Bajkal ne otca biskupa a pokracovali v nasich cestovatelskych planoch. Vlak ktory nikdy nemeska san a nasu pocest rozhodol urobit vynimku a hoci sme mali viac ako hodinu cas v Ulan Ude na prestup s Vlaku na autobus za hranicu, nestihli sme to. A tak sa v nas zacala usadzovat panika. Co dalej? Sestry dominikanky, ktore nas tam cakali poradili, skuste sa marsrutkou dostat do Kjachty ( to je hranicne mestecko), odtial si vziat taxik ku hranici a tam uvidite. Tak sme spravili ako bolo povedane. Tri hodiny v marsrutke, potom zrazu na taxik ku hranici asi 10 minut, zeby nestracat cas, kedze este v ten isty den sme sa chceli vratit. Ku hranici sme sa dostali prave v case obednej prestavky (asi okolo 1), precho otvarali az o 2. Ujo taxikar bol zlaty, vedel po mongolsky a tak tam odchitili jedneho z mongolskych taxikarov, ktory prevazaju cez hranicu, takeho co stal v rade medzi prvymi pred branov, aby nas previezol a uz zostavalo iba 
cakat na otvorenie.
Nastala ta dlho ocakavana chvila a vsetky auta sa zacali jedno cez druhe hrnut vpred, kazdy tam chcel byt cim skor, zacala mela, ved kazdy vedel, ze na ruskych hraniciach je pracovna doba len do siedmej a nie je iste ci sa vsetkym podari prejst este do vecera alebo bude treba cakat do rana. S nadejou v dusi sme verili ze nam sa podari aj vratit spat. Po stryroch stanovistiach (nekonecnych) na ruskej strane asi hodinu a pol, sme po 15 minutach na mongolskej strane presli stastlivo prvy krat mongolsku hranicu. Vdaka nasej spolucestujucej, mongolskej gymnastke, (ktora sa vracala z ruska zo sutaze a vedela po rusky) ked pri rozhovore vysvitlo, ze mi ideme len koli peciatke a chceme sa hned vratit, nielen ze nam pomohla zo vsetkymi nekonecnymi tlacivami, ale vysvetli taxikarovi, aby nas posadil co najskor do taxika na druhu stranu. 
A tak nas pobyt v Mongolsku vyzeral asi takto: Vystupili sme z taxika, obkolesili nas obchodnici a ti co chceli menit peniaze, rychlo sme im vyjasnili, ze mi nic nemame, nechceme, a nic nedame. Medzi tym nas taxikar nasiel auto, ktore uz hoci plne obsadene stalo tesne pred branov a cakalo na vstup a povedal, ze ten nas vezme a zmyzol v dave. S malou dusickou a velkym strachom sme sa spytali kam si sadnut (kedze batozinu sme uz mali v kufri polorozpadnutej lady) kedze v aute uz sedelo okrem sofera styria ludia. Kedze vsetko to boli mongolsky obchodnici, ktori prevazaju “takmer legalne” Tovar na druhu stranu niekolko krat do tyzdna, po chvile uplne nezrozumitelnych reci sme sa ocitli v aute a uz to ficalo. Teda len chvilu, mongoli nas hned postili branou, pokochali sa nasimi pasmi, dali bez vsetkych oracii peciatku a vsetko vyzeralo nadejne. No to sme este nenastvivili nasich priatelo sudruhov pohraniciarov na ruskej strane barikady. Milionpat papierikov, formularov, ze nic n
evezieme, nemame zbrane, narkotika, vybusniny, lieky, starozitnosti, cennosti, Tovar ktory podlieha clu a daniam sme sa slimacim temtom asi tri hodiny vliekli po ceste dlhej asi 500 metrov a dufali ze to do siestej stihneme prejst. Ked bolo asi pol siestej velmi dolezito vyzerajuci ujo hraniciar zo zrkadielkom na palicke (co bol preneho zivotne do;ezity nastroj, kedze mussel pozerat nim pod kazde auto, cela uloh jeho tazkej sluzby) odratal za nami este asi 2 alebo 3 auta a ostatne poslali naspet, ved I tak budu uz musiet nadcasovat. Nastala ulava, uz sme vedeli ze prejdeme, otazka bola kedy. Nevedeli sme o kolkej ide posledna marsrutka do Ulan Ude. O pol siedmej sme uz zacali stracat nadej, ze sa tam dostaneme este dnes, ked tu sa auto pohlo takmer normalnou jazdnou rychlostou, este posledny krat ukazat pas, ved co ak by ty predchadzajuci 10 ludia zabudli na peciatku a mi by sme sa nejakym zazrakom dostali az tam, a zamavali sme hranici. Rychlo vystupit z taxika, ktratky boj
o vydavok a rychlo, uz nas cakal dalsi taxik do Kjachty s ubezpecenim vodica, ze posledna marsrutka ide o 7.00. A bolo tak 6.55 sme nastupili do marsrutky, tri hodiny cesty plnej rozmyslania ako sa dostat k sestrickam, kedze sme im nemali kedy a odkial zavolat, ze sa vraciame, aby nas cakali, nezamykali branu a nepustali psov. Vodic nas vylozil uprostred ulice, s tym, ze odtial odchada nasa tuzena 35, no chodilo tam vselico len 35 akosi nie. Co robit? Vdaka mojmu neocenitelnemu postrehu, sme sa dostali ku taxikarovy ( verim, ze poslany nasim anielom strazcom) stojacim nedaleko, ktory hoci nevedel presne kde je povedana adresa, ale vraj najdeme. Mladik nie len ze bol sympaticky, ale aj slusne vychovany ktory susitil so slecnami v nudzi, po otazkach okoloiducim ludom, sme sa dostali pred nas ciel: katolicky chram. No teraz posledny problem tohoto uz takmer zakonceneho dna(22.45) Ako zatelefonovat, moj mobil sice mal signal no volat z neho sa neda. Cislo na sestricky sme mali 
len na pevnu linku a automat na mince v nedohladne. A ked tu z nico nic nam mladik ponukne svoj mobil (bezplatne) aby sme si reku zavolali, nastastie sme mali mobilne cislo aj k otcovi Adamovi, a tak sme sa ho rozhodli v tejto nocnej chvilke vyrusovat v nadeji, ze je v obraze o tom, ze mame prist a dostavi nas na miesto nasho nocneho odpocinku. V obraze bol, o chvilocku po tom co sme sa rozlucili s nasim milym taxikarom sa objavil pri brane s usmevom zatvoril tri stekajuce obludi a pustil nas dnu. Ukazal nam kde budeme dnes spat a nam uz nic nebolo treba, po naozaj len nevyhnutnych pripravach na noc sme lezali v nasich improvizovanych posteliach v oratoriu a spali spankom spravodlivych a snivalo san am len o tych nasich osmych dnesnych autach v ktorych sme sedeli a aj vdaka ktrorym san am podarilo hned dnes vybavit vsetky potrebne peciatky. 
Rano okolo pol 9, nam vraj klopal otec Adam no kedze sa nedockal odpovede, iba poprosil sestricky, aby sa o nieco neskor sli oni presvedcit ci este zijeme. Zili sme, len z naseho tvrdeho spanku sme sa prebudili trochu neskor. Ked prisli sestricky, prestahovali sme sa do vrchnych izieb, ktore sa mezditym vyprazdnili (odcestovali nastevnici, ktory tu boli pred nami) Osprchovali sme sa umyli vlasi a potom ked sme sa citili a vyzerali opat ako ludia, sme boli pozvany na obed. Poklabosili sme sa sestrami, a vydali san a stanicu kupit na druhy den listky do Nerjungri, na nasu spiatocnu cestu, Hoci to bolo takmer 24 hodin pred odchodom vlaku listky este neboli. Tak sme sa vybrali na male nakupi pred cestou, ze by sme hadam neumreli od hladu tie dva dni vo vlaku. Vratili sme san a stanicu az vecer kedy uz listky boli, hoci to nebolo take jednoznacne. Pani pred nami si pyta listok do Nerjungri a vraj uz nie su. V nasich ociach sa objavil starch. No nastastie sa vyjasnilo, zo nie su uz
len plackarty na kupe si mozno kupit. S listkami vo vracku a so stastnym pocitom v dusi sme si po ceste odfotili na namesti najvacsi hlavu Lenina v Azii (sochu na namesti, ako inac Leninovom) vratili sme sa do postielok a cakali sledujuceho dna. Sobota svitla, este sme pomohli sestram trochu pri upratovani, ze reku, ze by sme im odcinili vsetky tie tampoty co s nami mali a po dobram obede sme sa pobalili a o 16.00 miestneho casu sme sedeli vo vlaku, ktory sa pohynal smerom na Nerjungri. 
Zazili sme prave ruske cestovanie. V susednych dvoch kepe boli sami chlapici, ktory cestovali do nasich krajov, na prace (tazit zlato) domov sa vratia az niekedy v jeseni a tak raku treba cestu riadne oslavit a vyuzit peniazky, ktore si viezli zo sebou.Natastie boli len opili, inak mili a zhovorcivi, Vykupili v restovracii vsetky oriesky v cukre ( ktore nam na rozdiel od ruskych vobec nechutili) a rozdavali nasej malej spolucestujucej, ktora nas nimi hojne ponukala.
A nastal pondelok rano, preposledny den nasej cesty o 11miestneho uz naseho casu sme dorazili do cielovej stanice nasho vlaku. Ako stare cestovatelky sme sa rozlucili, suverenne nastupili do taxiku a dali sa odviest k otcovi Martinovi, ktory nas uz cakala, u neho sme sa znovu dali do ludskej podoby, napapali, porazpravali zazitky z cesty, odovzdali vsetky pozdravi, kupili listky na utorok rano na vlak, trosicku si oddychli a o ¾ na 7 sme sadli do posledneho taxiku nasej cesty, rozlucili sa s poslednym hosttelom putujuceho naroda bozieho a o pol 8 sa nas vlacik pohol smerom k Aldanu. 
Ja tak prijemne, ked zacinas spoznavat okolie za oknami a vies ze sa blizis k cielu. O 13.30 miestneho Aldanskeho casu sme boli na nasom nastupisti, na nasej stanici v nasom meste, kde nas cakal otec Jozko s nasim UAZikom a odviezol nas do nasho Chritianskeho domu. 
Unavene, ale stastne ze sa vsetko skoncilo sme sa napapkali obedu, ktory s pomocou Olgi Valerievny uvaril nas Martinko, vybalili. A Stastne si uvedomili, ze nas uz necaka nijake kupovanie listkov, nijake vlaky, nic iba nase postielky, ktore nas nevideli 11 dni a uz san as nemohli dockat. Stastne sme sa vratili este pred Velkou nocou a mohli sme sa zvesela zapojit do priprav. Jedine co nas mrzelo, ze sme nestihli Kvetnu nedelu, kedy nase decka hrali pasiove hry. Vraj rozplakali vsetky babusky, nam zostalo pozriet si to nahrate na kazete.
Tak sa skoncilo nase putovanie napriec Jakutiou, Sibirom, Buriatiou a Mongolskou hranicou.

Aluska