Pascha

Pascha

Veľkonočné trojdnie. Dni počas, ktorých si viac ako inokedy uvedomujeme cenu našej spásy. Tento rok, bol prvý v mojom živote, keď som ich trávila inde ako doma. A predsa som sa cítila byť DOMA, veď som bola tam, kde verím, že Pán chce. Potvrdilo sa mi, že nie je dôležité koľko koláčov je upečených, či je klobása správne vyúdená a či sú všetky okná poumývané. Nie, najdôležitejšie je prežiť sviatky blízko Pána. Spolu s ním, veď on pre nás prišiel a prijal kríž, aby sme už navždy mali možnosť byť pri ňom.
Na sviatky k nám na návštevu zavítal otec Henrich, z Moskvy. Aj na ňom sa nám ukazuje ako sa možno spoliehať na Božiu vôlu. Na cestu z Jakutska sa vzal piatok ráno s nádejou, že snihne prísť k nám do Aldanu do šiestej, keď sa začínali obrady Veľkého piatku. A naozaj keď to už vyzeralo takmer bez nádejne, o 10 minút 6 sa otvorili dvere nášho domu a vstúpil pán s kufrom a hoci som ho nikdy pred tým nevidela, vedela som, že je to on. A bol to on. Mohlo sa začať v plnej zostave. 
Sobota, mala som pocit, že to ticho, ktoré bolo na okolo, nielen v kaplnke, ale v celom dome bolo naplnené pokojom a Božiou prítmnosťou, rozliehalo sa do celého okolia. Cez deň prichádzali farníci, stráviť chvíľku pred Sviatostným Spasiteľom. Možno i preto, že to neboli také «masovky» ako sme zvyknutí i nás na Slovenku, človek mal pocit väčšej spokojnosti. Večer o deviatej sa mi nechcelo veriť vlastným očiam, naša kaplnka praskala vo švíkoch. Toľko národu som tu ešte nevidela. Ukázali sa mnohý, ktorých už nebolo vidieť hodnú chvíľu. Pritiahol ich najväčší zázrak všetkých dôb. Láska, ktorá sa dala za nás v obetu na kríži. Všetci sme vyšli pred dom, kde už horel oheň a tak sme i ostatnému svetu ukázali, že sa so svojou vierov nebudeme skrývať ani v Rusku. A potom v sprievode sme vošli do kaplnke, kde pokračovali obrady Bielej Soboty.Počas nich prvý krát prijali sviatostného Spasiteľa dve ženy z Chatystyra, mama z dcérov pre ktoré to bol o to silnejší zážitok. Ich blízky, príbuzní a priatelia sa tešili spolu s nimi, veď sa splnila ich veľká túžba, na splnenie koňtorej sa tak dlho pripravovali. 
Aleluja malo novú silu, znelo mi v ušiach akoby som ho počula prvý krát. Veď tu som na vlastné oči videla, že Pán volá všetkých ľudí, všetkých národov (boli tu Rusi, Slováci, Jakuti, Ukrajinci, Poliaci..... a to som ešte nevedela, že v nedeľu zavítajú i Armijani). To, že Pán vstal z mŕtvych zvučalo zo všetkých strán. Nielen na liturgii i na uliciach, keď si dvíhal telefón, bolo to cítiť vo vzduchu.
Nedeľa, sviatočná liturgia, po nej veselé sviatočné čajepitie, rozhovory, piesne, jedna veľká rodina, ktorá sa stretla pri sviatočnom stole. 

«Christos Vaskres!» «Vaistinu Vaskres!»

Tak to je pozdrav, ktorý zvučal medzi ľuďmi od našej po pravoslávnu Paschu. Tak som rozmýšlala, hoci mnohý z tých, ktorý tento pozdrav používali, robili to len tak pro forma, no nás keď sa sobotnou nocou rozlahol tento pozdrav (po rusky trikrát za sebou), naplnil pokoj a radosť. Áno naozaj vstal zmŕtvych. Skutočne tomu verím? Verím a radujem sa z toho že takto zvíťazil nad smrťou a ja sa už viac nemusím báť. On ma volá a ukazuje mi cestu k nemu, ktorú on sám otvoril. Podávami ruku a volá ma poď.
Týždeň po nás slávili Paschu pavoslávny. V rámci ekumenizmu a na pozvanie pravoslávneho miništranta, ktorý k nám chodí do oratka, sme sa rozhodli nvštíviť v sobotu večer i pravoslávne obrady. Bolo nám povedané, že začiatok bude o 22.00. Takže sme nahodili šatky, žeby splinúť z davom, no i tak nás v priebehu niekoľkých minút odhalili a všetkým bolo jasné, že sú tu tí katolíci. Veď ako by aj nie, keď nás poznajú všade. Dáže báťuška občas zdvyhol hlavu a presvedčil sa, či sme to naozaj mi, a či sme ešte tu. Hoci mali rôzne čítania, modlitby, báťuška spovedal, naozaj sa začínalo až o hodinu neskôr. Tak sme hodinu mali možnosť pozorovať to ľudské mravenisko, ktoré sa pohybovalo od ikony ku ikone, zapalovalo sviečky a verím, že sa i modlilo. Z presnosti ich nemožno veľmi obviniť, takže keď sa niečo po štvrť na dvanásť začalo, len som si utvrdila, že som rada katolíčkou. A to nie len kôli lavičkám, hoci nohy ma už poriadne boleli. Síce malo všetko taký ten znešený pátos, spevy,
vôňa kadidla a množstvo sviec. No väčšina ľudí okolo mali z toho väčší guláš ako mi, čo sme tam boli prvý krát. My sme nachádzali symboliku v gestách, slovách. Snažili sme sa precítiť skutočne krásne spevy. No okolo nás bolo len neustále klaňanie, prežehnávanie sa ľudí s neprítomnym pohľadom. Jedine otec Vladimír všetko zvládal s pokojom, prehladom a rozvahou. Pomaly viedol svoje stádo k tomu slávnostnému «Christos Voskres». Vydržali sme ešte asi hodinu a pred pol nocou počas procesie okolo cerkvy sme sa nenápadne vytratili, aby sme zajtra vládali stáť na nohách.
Verím, že i naši bratia pravoslávny precítili krásny pocit Sviatkov Veľkej noci a Pán ich naštívil svojim požehnaním. Naozaj ten nádych starobylosti a duchovnosti, aký je u nich v chráme cítiť sa u nás tak často nevidí. Človek má pocit, akoby bol niekoľko storočí nazad, keď sme boli ešte jednotný, a gregorián, ktorý zvučí u nich ešte stále znel i u nás.
Tu vidieť, že hoci to mnohý tvrdia, keď sa chce dá sa nájsť mnoho spoločného, spájajúceho nás. Je toho oveľa viac ako toho, čo nás rozdeluje. Tak nech nás všetkých požehnáva Pán, ktorého veríme spolu katolíci a pravoslávny. Nech rozdieli, ktoré vymysleli ľudia, ľudia sa snažia i prekonať. Veď stačí iba chodiť s otvorenými očami a srdcom.
Teraz očákaváme s netrpezlivosťou kratučku jar, ktorá už klope na dvere. Sneh pomaly ale isto mizne a slniečko stále viac ukazuje svoju silu. Keď si pomyslím, že o sedem týždňov bude rok čo sme sa kúpali v Lene, nechce sa mi tomu veriť. No tu je to tak, dnes zima a sneh, zajtra jar a potom zrazu horúce leto, ktoré vie, že ke´d bude otálať zima mu nedá šancu. 
Nech Duch Svätý vám všetkým svojím Turíčnym ohňom zapáli srdcia a Panna Mária Pomocnica Kresťanov vyprosí hojnosť požehnaní.